Občas spektákel, občas návrat k esencii

Sometimes a spectacle, sometimes a nod to the essence

SK

Behom svojej nedávnej návštevy rodného mesta na východe Slovenska som sa po dlhšej dobe ocitol v niekoľkých hudobných kluboch. Do niektorých som ako stredoškolák utekal za hudbou a porušovaním spoločenských noriem, iné som navštevoval len preto, že tam chodili ostatní. Všetky tieto miesta, nech už som som tam v minulosti chodil rád alebo z núdze, pracujú so svetlom v podstate rovnako. Štandardné svetelné riešenia, lacné verzie, automat. Prázdny, často až pragmaticky pôsobiaci spektákel. A všade LED pásiky. Naozaj všade, fakt.

Moje prvé zoznámenie s pražskou, vtedy ešte nie tak úplne klubovou scénou, prebehlo prevažne v tme, za doprovodu klasického techna a rozpálenej žiarovky, ktorá v rôznom tempe a intenzite osvetľovala kruhový tanier za DJ boothom.

Myslím, že tam toho bolo viac, spomienky zostali mlhavé, ale dojmy sú jasné. Silueta v teplom svetle, sila jednoduchosti a akcentu. Nadšenie. Dalšia tma a ďalšie svetlo. Bzučali sme pod zdrojmi svetla od výmyslu sveta.

Z jednoduchej žiarovky sa o čosi neskôr stal masívny čierny oltár s množstvom žiaroviek, alebo stena šumiacich, starých televíznych obrazoviek: ako hľadanie hraníc jednoduchosti. Zažil som ako svetlo dáva do pohybu priestor bývalých podzemných jatiek, alebo opustenú továreň na okraji mesta. Uvedomil som si, že sa nebojí ustúpiť bokom a nechať žiariť svoje okolie, architektúru, ruiny. Vie rozdýchať prázdno. Dokáže znova zaplaviť energiou miesta, ktoré roky chátrajú a už stratili svoj zmysel v očiach väčšinovej spoločnosti. 

Bolo dychberúce sledovať s čím ďalším prídu pražské svetlušky a svetluši. Ich vášeň pre zberateľstvo, nápaditosť, bastlířství i schopnosť inovatívne recyklovať materiál generovala  stále nové situácie. Dvojmetrové dymiace slnko, osvetľujúce betónovú dieru. Vlny z igelitu, prúdiace tesne nad hlavami v dave. Občas (až) spektákel, občas návrat k esencii. 

Nech už šlo o jedno, alebo druhé, najzásadnejšiu schopnosť svetla som si začal uvedomovať v momente, keď ustúpilo do úzadia, a plnilo si svoju rolu v rámci komplexne premyslenej situácie. O Gesamtkunstwerk sme už určite viacerí veľa čítali, ale koľkokrát sme ho zažili?

Nová tma a iné svetlo. Slnko elipsového tvaru. Dve postavy uprostred kruhového závesu pod ním. Okolo visia a stoja planéty. Ľudia sedia medzi, v tichosti. Počujem hudbu, ale nepočúvam. Tie planéty sa hýbu, to je fascinujúcejšie. Slnko je v skutočnosti fotografická odrazka, planéty držia na tenučkých mosadzných drôtoch. Postupne sa vznášam na druhú stranu vesmíru, a čím viac trhlín v tejto realite odhaľujem, tým viac jej verím.

Jednoduché zásahy do priestoru, scénografia roztiahnutá do auditória, obraty v dynamike medzi dejiskom a hľadiskom. Posuny v materiáloch povrchov, delenie priestoru, elevácia. A svetelné intervencie, ktorá spolu s hudbou situáciu dirigujú. Prístup k hudobnej udalosti ako ku komplexnej situácii, ktorou sa človek postupne pohybuje, bol pre mňa asi najsilnejším impulzom a najzásadnejším posunom.

Absencia alebo nedostatok citu pre svetlo v prostredí nočného života, alebo nevedomosť o tom, čo všetko sa so svetlom (a so všetkým čo osvetľuje) dá dosiahnuť však nie je príznačná len pre malomesto z bývalého sovietskeho bloku. Aká krajina taký arzenál eventového rentálu. Od čias jednoduchej žiarovky som sa stihol pozrieť aj mimo Prahu, cestoval som s očakávaním nových zážitkov, občas moja svetelná zvedavosť predbiehala tú zvukovú. Ale na moje sklamanie, len málokedy som sa ocitol v situácii, ktorá by bola porovnateľná s tou pražskou.

Historický a umelecký kontext, pôvodné impulzy zo zahraničia, sloboda v legislatíve, české bastlířství a DIY taktiky. Myslím, že pražským svetelným dizajnérom a dizajnérkam, scénografom a scénografkám, sa podarilo vytvoriť špecifikum, ktoré zásadne definovalo tunajšie klubové prostredie a pomohlo ho zviditeľniť aj v zahraničí.

Najvýraznejšie hnutia elektronickej hudby zvykli tvoriť doprovod dôležitým politickým a spoločenským udalostiam, či minimálne snáham o ne. Rotujúce diskoguľe doprevádzali oslobodzovanie marginalizovaných komunít v 70-tych rokoch. Slnečné lúče lámajúce sa cez zaprášené továrenské okná osvietili alternatívu nastupujucému individualizmu a neoliberalizmu v 80-tych, stroboskop zlepil severnú pologuľu v 90-tych. Neviem či v dohľadnej dobe nejaká zmena v spoločnosti v našom časopriestore nastane, ale ak áno, myslím že naša scéna to zvládne aj za tmy, aj so svetlom.

ENG

Recently, while visiting my hometown in eastern Slovakia, I ended up going to several music clubs where I used to go during high school, either to enjoy music and break social norms, or simply because they were popular within my bubble. All these places, whether I went there because I wanted to or because I followed others, use light basically in the same way. Standard lighting solutions, cheap models, automatic lights. An empty, often pragmatic spectacle. And LED strips everywhere. Literally everywhere.

My first encounter with the Prague club scene took place in the dark, with the sound of classic techno music and with a hot bulb, illuminating at changing frequency and intensity a circle-shaped piece of metal behind the DJ booth.

I think there was more than that, the memories became blurry, but the impressions remain perfectly clear. A silhouette in warm light, the power of simplicity and emphasis. The excitement. The next darkness, another light. We buzzed under light sources of all sorts and types.

A simple light bulb later evolved into a massive black altar composed of dozens of bulbs, or into a wall of old TV screens emitting static noise: as a search for the limits of simplicity. I have seen light revive a former underground slaughterhouse or an abandoned factory on the city outskirts. I realized that the light is able to take a step back and let the environment shine, the architecture, the ruins. A light can resurrect emptiness. It can flood with energy the long-dilapidated premises that most of the society considers useless. 

It was breathtaking to watch every innovative idea brought about by the fireflies of Prague. Their passion for collecting, imagination, tinkering, and their ability to recycle materials innovatively generated a new situation every time. A two-meter smoking sun, illuminating a concrete hole. Waves of plastic, flowing just overhead the crowd. Sometimes a spectacle, at times a nod to the very essence.

Whether it was the former or the latter, I understood that a light is most powerful when it remains in the background and plays its predetermined role in a complexly arranged situation. Most of us surely have read about the Gesamtkunstwerk, but how many times have we experienced it?

A new darkness and a different light. Elliptical sun. Below, two figures in the middle of a circular curtain. Planets are hanging and standing around. People sitting in the center, silently. I can hear the music, but I am not listening. The planets are moving, which is more fascinating to follow. The sun is actually a photographic reflector and the planets are fixed on thin brass wires. I get lifted to the other side of the universe, and the more cracks 
I discover in this reality, the more I believe it.

Simple interventions in the space, set design stretching into the auditorium, dynamic interactions between the stage and the audience. Shifts in the surface materials, division of space, elevation. And light interventions that, combined with music, orchestrate the situation. The approach, in which the musical event is built as a complex situation to be gradually explored by the audience, was perhaps the strongest impulse and the most fundamental shift for me.

However, the absence or lack of sensitivity when working with light in the nightlife environment, or the ignorance of the uses it offers, is typical not only for a small town in the former Soviet bloc. Like country, like the arsenal of the event rental. Since the days of the simple light bulb, I have visited many places outside Prague, traveling to enjoy new experiences, more curious to learn about the light than the sound. To my disappointment, I saw only a few situations that compare with the one in Prague.

The historical and artistic context, original impulses from abroad, legislative freedom, the typical Czech tinkering and DIY tactics. I believe that the Prague light and set designers managed to create a specificity that has fundamentally defined the local club scene and extended its renown abroad.

The most important scenes of electronic music usually accompanied important political and social movements, or at least the attempts for a change. Rotating mirror balls guided the liberation of marginalized communities in the 1970s. Sunbeams refracting through dusty factory windows illuminated an alternative to the rising individualism and neoliberalism of the 1980s. The strobe light glued the northern hemisphere back together in the 1990s. I don’t know whether a social change is to be expected in our time-space in the years to come, but I do believe that if it does, our scene will make it through, whether in the dark, or with the light.